Práve sme sa s mojou malou dcérou sa vrátili z príjemnej návštevy jej prváckej spolužiačky Evky. Neboli sme tam náhodou, lebo sme boli odovzať finančný dar 230 eur na dofinancovanie kúpy elektrického vozíka – schodolezu. Ani nechcite vedieť, koľko taký prístroj stojí. Malé auto by ste za to kúpili ! Ale zase s autom sa blbo chodí hore schodmi ;). No s invalidným vozíkom to tiež nieje žiadna sláva. Prváčka Evka a jej starší spolužiak Peťo o tom vedia svoje. Tu treba spomenúť, že 95% z ceny pomôcky uhradila sociálna poisťovňa (týmto jej na diaľku posielam veľkú pusu! ) a zvyšných 5% si hradí samotný žiadateľ. Evkina mamina kvôli úhrade rehabilitácie v Kováčovej mala problém uhradiť aj tento doplatok, preto oslovila 5 rôznych nadácií a doložila nemálo lekárskych správ a potvrdení. Bezvýsledne. Niekedy to proste nevýjde. Tak sa nám aj s pani riaditeľkou ozvali a dohodli sme sa so školou na spoločnej úhrade doplatku.
Stačil jeden telefonát a návšteva medzi ľuďmi, ktorí sa stretávajú v škole, na ulici, v jednom meste. V našom meste. Tú podstatnú úlohu v tomto príbehu zohrávajú ľudia čítajúci tieto riadky. Všetci darcovia, ktorí nám pomáhajú každý mesiac konať takéto malé dobrá.
V júli sa nás našlo rovných 50 a „vydalo to“ na rekordných 716 eur! Teda sme okrem pravidelnej pomoci 4+2 rodinám, mohli pomôcť aj dvom námestovským školákom a ľuďom v ich blízkosti. Ani na chvíľu nepochybujem o tom, že nám to raz vrátia .