Možno si nájdete v tomto predvianočnom čase chvíľu na krásny a úprimný rozhovor s mamou ôsmych detí (myslím že zajtra výjde vo vianočnom čísle), ktorej spolu s vami v Námestovskom anjelovi pomáhame už viac ako 7 rokov žiť dôstojný život.
Pamätám si na prvú návštevu u nich doma v jednoizbovom byte. Chodbička plná topánok a všade samé postele. Len pri kuchynskom kúte stál malý stôl so stoličkami. Všade však čisto a každá vec mala svoje miesto. Odvtedy sme tam sedeli viackrát, ale nikdy som nemal odvahu pýtať sa na minulosť. Veď načo aj. Riešili sme hlavne prítomnosť a potreby detí. Preto aj pre mňa bol tento článok skoro až šokujúcim svedectvom o sile materstva. O to viac ma dnes hreje na duši, že sme na tejto ťažkej ceste mohli rodinu sprevádzať a plniť našu „anjelskú misiu“ .
Keď je jeden rodič nanič, nemusí byť aj druhý
Keď zaspáva, rozmýšľa, čo bude na druhý deň variť. Každý deň, už vyše tridsať rokov.
Mária sa na Oravu prisťahovala pred deviatimi rokmi. Sama s ôsmimi deťmi. Dve už študovali na vysokej, dve na strednej. „Keď počujem, že je kríza, že nebude peňazí, hovorím si, veď ja mám krízu celý život.“
Milovať a ctiť zostalo pred oltárom
Mária, ročník 63, odmala počúvala, ako si matka pre ňu pokazila život, keďže ju mala za sloboda. Od dieťaťa tak pomáhala v domácnosti a varovala šiestich nevlastných súrodencov. V odbore kuchár-čašník sa vyučila na Orave, to ešte netušila, že sem raz príde žiť.
Pracovala, kým nestretla muža, o ktorom si myslela, že je ten pravý, mala vtedy 26. Ten, ktorému prisahala vernosť pred oltárom, sľub milovať a ctiť po všetky dni svojho života nenaplnil. Vykľul sa z neho alkoholik, gambler a násilník.
Porodila prvé dieťa, dcérku. Muž, hoci robil, výplatu žene domov nenosil. Raz ju stratil, inokedy ho okradli, potom nevyplatili a stále dookola. Detí pribúdalo, po prvej dcére prišli na svet ďalšie štyri, neskôr dvaja synovia. Keďže na muža sa spoľahnúť nemohla, stala sa hlavným živiteľom rodiny – z materskej a prídavkov.
„Neplánovala som mať veľa detí, ale tak to prišlo. Viete, ako to chodí, dáte, zle je, nedáte, je to ešte horšie. Kamarátky mali zavedenú danu, ale ja som katolíčka, nebola som na to. Púšťali si horúcu vodu, pili červené víno, ale ja som to nemohla. Aj som chvíľu rozmýšľala o podviazaní vaječníkov, ale nemal mi kto byť pri deťoch.“
Vždy keď otehotnela, povedala si, že keď zvládla dve deti, zvládne aj tri, štyri atakďalej.
Hlava v smútku
Rodina najprv bývala pri meste v starej chalupe s kuchyňou a jednou izbou. „Narobila som sa, ale všetko som stíhala, starať sa o deti, kúriť, upratovať, variť aj prať v rukách a vyvárať plienky. Na práčku nebolo. S mužom sa ešte vtedy ako tak dalo. Potom sme dostali garsónku a o šesť týždňov jednoizbový byt.“
A tam to už išlo z kopca. Vyučený tesár nemal stálu prácu. „Deti o dušu jedli, no peniaze som viac nevidela, ako videla. Vždy som si premyslela, čo budem variť a nakupovala tak, aby mi to vyšlo. Pár dní pred materskou som už mala hlavu v smútku a neraz som išla do potravín po základné veci na borg. Vždy mi napísali, vedeli, že vrátim, len čo dostanem peniaze. Muž mi aj granko vykrikoval, keď som im kúpila, že či im nestačí čisté mlieko.“
Ako sa pomestili v jednoizbovom byte so siedmimi deťmi? Poschodové postele, rozkladacia váľanda. „Vždy som si zakladala na tom, aby som mala doma čisto. Keď som varila, ani lyžičku som si nenechala v umývadle. Aj doktor či sestrička, keď prišli k deťom, ma vždy pochválili.“
Nech idú do domova
Príjem jej ako-tak vystačil ešte na elektrinu a plyn. „Skúšala som platiť aj nájom, ale ostávalo mi dvesto korún, to by sme s deťmi nevyžili. Muža som prosila, aby aspoň ten byt platil.“
Neplatil, a tak sa museli vysťahovať na dedinu, kde problémy s uhrádzaním energií pokračovali.
„Odpojili nás od elektriny, musela som sa starať o drevo. Muž mi povedal, či si neviem zájsť do hory. Prala som v rukách, vodu z rieky som nosila vo vedrách. Deti mali na výmenu dvoje ponožiek. Keď prišli zo školy, hneď si museli namočiť tie, čo mali obuté, aby som ich mohla oprať a vysušiť nad pecou, aby mali na ďalší deň. Chodili čisté, nikto nevedel, že všetko periem v rukách.“
Bolo len otázkou času, kedy rodina znovu príde o strechu nad hlavou. „Keď som sa pýtala muža, kam sa s deťmi podejeme, povedal, že nech idú do domova.“
Pomyselná posledná kvapka Máriinej trpezlivosti pretiekla a po roku sa odsťahovala s deťmi do zariadenia pre matky s deťmi v krajskom meste. Poradili jej to sociálne pracovníčky, ktoré vedeli, v akých pomeroch rodina žije. „Známe mi dohovárali, že som sa mala mužovi postaviť. To sa dobre hovorí. No budem sa s ním biť pred deťmi?“
Človek sa musí vynájsť
Rozprávajúc svoj životný príbeh, Mária neraz odskočí k sporáku. Každý večer zaspávala s myšlienkou, čo dá deťom na druhý deň do úst. „Polievka bola vždy a len som sa modlila, aby bolo na chlieb, nejaký nárez, lekvár. Chlieb som rozkrájala medzi deti, ja som si nechala len konček. Palacinky, placky, šišky, keď som nemala, aj bez vajca som zamiesila. Štrúdlí som piekla naraz aj štrnásť. Keď som varila halušky, ruky som si necítila.“
Z kostí, ktoré mäsiarstva ráno nechávali v debničkách ako bonus pre psov, trpezlivo vykrajovala kúsok po kúsku, na guláš či rizoto. Kosti zas vyvárala v kapuste. „Nemala som na drahé mäso. Človek sa musí vynájsť.“
Ako malá som sa doma narobila, preto nechcela, aby rovnako vyrastali jej deti. „Prišli zo školy, najedli sa, utrel sa stôl, urobili si úlohy a mohli ísť vonku sa hrať. Povedala som si, že nedopustím, aby dreli. Veľmi som sa tešila, že mali dobré známky. Bola som na ne hrdá.“
Odišla, kvôli deťom
Pri nepodarenom mužovi ju držala viera, že sa zmení a budú žiť ako veľká šťastná rodina. Prijať realitu a pochopiť, že sa to nikdy nestane, bolelo. Silu odísť, hoci nie na prvýkrát, napokon našla. Kvôli deťom. Prvým útočiskom sa im stal domov pre matky s deťmi v krajskom meste. Hoci išla do lepšieho, bola tam automatická práčka, čo predtým nepoznala, tamojší spôsob života jej nevyhovoval. „Tam som si ešte myslela, že by sme sa s mužom dali dokopy. Taký bol človek sprostý. No nič z toho nebolo.“
Po pár rokoch preto zobrala deti, vrátane najmladšej, ktorá sa narodila v zariadení, a na radu známej odišla na Oravu. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v jej živote. Pár týždňov bývala na dedine, potom si našla väčšiu garsónku v okresnom meste.
„Začiatky boli veľmi ťažké, prvé dva roky nikoho som nepoznala. Potom som sa zoznámila so susedkou, tá mi vždy pomohla, keď mi dačo pochybilo. Mama synovho spolužiaka robila v pekárni, tak nás pravidelne zásobovala chlebom a pečivom, to nám tiež veľmi pomohlo.“
Oravci vedia podať pomocnú ruku ľuďom v núdzi, je to jednoducho v nás. Ani Máriu s deťmi nenechali len tak napospas. „Nikde som nezažila takú štedrosť ako na Orave, smerom nadol sú lakomejší ľudia, každý sa stará len o seba. Keď sa máte dobre, tak vám závidia, keď zle, tak sa smejú.“
Kráľovstvo oravské
Na Orave sa s Máriou a jej deťmi dodnes delia ľudia, cirkev, sto eur rodine každý mesiac posiela Námestovský anjel. „Nezabudnem, ako mi priniesli ten prvý príspevok. Poďakovala som, aj som sa hanbila. Keď mi prišlo ďalších sto eur a ja som pochopila, že ich nemusím vrátiť, veľmi sa mi uľavilo. Bola a je to obrovská pomoc. Dostávala som opatrovateľský príspevok na syna 275 eur a rovnakú sumu som platila za byt. Žili sme len z prídavkov a z toho, čo deťom poslal otec, a ten raz poslal, raz neposlal, nedalo sa na to spoliehať.“
Námestovský anjel a chlapi z Vavrečky držia nad rodinou krídla, pomohli aj pri sťahovaní do mestského trojizbového bytu vlani pred Vianocami. Je tam ticho, pokoj, čisto, útulne, adventne, voňajú vanilkové rožky i linecké. „To som v živote nemala, takýto luxus. Mala som iba garsónečku, starú plesnivú chalupu a jednoizbový byt. Toto je kráľovstvo.“
Dve Máriine dcéry skončili vysokú školu, tretia ešte študuje, ďalšie deti po maturite pracujú, doma ostala len posledná školáčka a syn so zdravotným hendikepom, ktorého Mária opatruje. Radosť jej robia dve vnúčatká. Mária si na osud nesťažuje, ak si aj poplakala, tak len od zlosti, nie z ľútosti. „Neuznávam to. Nikdy som ani deti nezaťažovala svojimi problémami. Snažila som sa si to v hlave usporiadať. Keď je jeden rodič nanič, nemusí byť aj druhý. Všetko, čo vložíte do detí, sa vám vráti.“
Lucia Šmigovská, MY Oravské noviny