Asi sme viacerí v týchto predvianočných dňoch spozorneli pri správe o úmrtí
Václava Havla. Jeho slová som na tomto mieste už raz citoval (24.4.2010).
Odvtedy som si ich v duchu zopakoval už mnohokrát. Zazneli v budove Národného divadla, keď osobnosti novembra 1989 hľadali nové výzvy pre našu spoločnosť 20 rokov po zamatovej revolúcii. Slova sa ujal aj Havel a povedal asi toto:
“ Naším najväčším problémom je strata večnosti. Žijeme najateistickejšiu dobu v našej histórii. Ak nemáme zodpovednosť pred večnosťou, tak si už tu treba čo najviac užiť, čo najviac stihnúť. Preto víziou a snom na ďaľších 20 rokov je budovanie duchovnejšej spoločnosti.“ Vízia omnoho väčšia, než by sa nám na prvý pohľad mohlo zdať. Týka sa svedomia, duše, večnosti. Boha ?
Havel je u nás na Slovensku vnímaný veľmi rôznorodo. Jedni mu nevedia zabudnúť to a druhí zase ono. Pre mňa však ostáva veľkou morálnou autoritou ktorej výskyt v politike je zriedkavejší ako zriedkavý. Aj preto ho bratom Čechom trochu závidím a takto na diaľku mu zapaľujem symbolickú sviečku.
v texte som si dovolil citovať z úvodníka Štefana Hríba, časopis Týždeň 47/2009